Obyčajná..
Zvykla som si. Zvykla som si, že každé ráno je obyčajné a rovnaké. Ranná šálka kávy v kuchyni pri otvorenom okne, počas každého ročného obdobia bez rozdielu počasia. Niekedy to má za následky uslzené oči, upchatý nos a neprirodzene ružové líca, ktoré rozpálila horúčka. Popri tom pozerám von a premýšľam či ma čaká niečo neobyčajné v mojich inak celkom obyčajných dňoch.
Má to jeden háčik, moje rovnaké rána sa postupne prelínajú do rovnakých dní a nocí, takže v konečnom dôsledku ma nikdy nič „ neobyčajné“ nečaká . Vo všeobecnosti sa stretávam s názormi, že rutina je oslobodzujúca. To isté tempo zaradené a zosúladené vo všetkých oblastiach života. Pripúšťam, ten pocit, že Vás nič vo vašom pevne nalinkovanom živote, kde nie je miesto na nič neznáme nedokáže prekvapiť, je niekedy viac ako vítaný. Mám rada svoj život, svoje obyčajné dni, viac ako obyčajných priateľov, medzi ktorými sa nájdu samozrejme aj exemplárne príklady ktorým neverím ani nos medzi očami. Mám rada svoj život, aj keď ho istým spôsobom v podstate nenávidím. Nenávidím svoje problémy, myšlienky a pochybnosti, to čo má v živote každý z nás pretože nie sme dokonalé bytosti, ale len obyčajný ľudia. Máme pekné chvíle, ktoré striedajú tie zlé. Nikdy nás neminú, naopak skôr či neskôr dostihnú. V čase tých pekných by bolo preto, priam ideálne, rýchlo a čo najkratšou cestou pekne spomaliť a predĺžiť všetko čo sa dá. Pomaly a dlho je predsa pekné a príjemné. Taká dlhá pomalá intenzita prežívania. To by som chcela. Som scenárista, režisér aj hlavná postava vo svojom živote každý jeden deň, no akosi nikdy neviem spomaliť, alebo nechcem? Môžem si stále hovoriť, že zajtra budem môcť, lebo sa každý dnešok aj tak premení na zajtrajšok môjho nepovoleného včerajška.
Skúšam to každý deň, bez predlohy .. kým si nenapíšem nový scenár svojho „obyčajného“ zajtrajška …
Celá debata | RSS tejto debaty